Ilúzia dokonalého šťastia

05.01.2021

My ľudia dnešnej doby si neustále myslíme, že je nevyhnutné, aby sme boli neustále šťastní, dokonalí a aby všetko bolo v poriadku. Prečo to tak ale nemusí byť?

My si totižto môžeme dovoliť občas aj zlyhať, pretože to nás posúva, odbúrava komfortnú zónu a trénuje sa tak aj náš mozog byť v strehu a rásť. Nezaťažujme sa hraním na niečo, čo nie sme, a pokojne si popýtajme o pomoc, keď treba. Netlačme na seba príliš, keď to jednoducho nejde.

Šťastie je azda najviac vyhľadávanou emocionálnou hlbinou, po ktorej sa načahuje každý z nás. Nie je to stav, ktorý sa dá kúpiť, nie je to ale ani stav, pre ktorý sa musíme nadrieť, aby sme ho dosiahli. Je naozaj univerzálnou túžbou od Ameriky cez Európu až po Áziu. V tomto sme si všetci rovní a nikto nie je rovnejší. Šťastie prežívame rovnako, a väčšinou začína v hlave. Je to výber. My sami si vyberáme, ako si veci interpretujeme, ako sa chceme cítiť. Ak sa bližšie pozrieme napríklad na indiánske domorodé kmene, ktoré žijú v pralesných eko-komunitách, živia sa dennodennou prácou na vlastnom políčku a liečia sa lokálnymi bylinami, na ich tvárach sa vždy zračí úsmev a spokojnosť. Z nášho pohľadu si povieme, aká chudoba, ale ako oni seba vnímajú z ich pohľadu? Prečo sa k ich pohľadu nepridať a nezmeniť náš pohľad?

Ak načrieme do prameňov minulosti našej spoločnosti a civilizácií, zrazu zisťujeme, že takýchto pandémií aká je tu dnes, už skoro ročná, bolo niekoľko a dokonca ešte viac drastickejších a závažnejších. A áno, ľudia nosili aj na verejnosti rúška, reštaurácie, školy, kiná a všetky nie nevyhnutné podniky boli zatvorené. Bolo to potrebné, pretože choroba si nevyberala a ľudia museli situáciu jednoducho prijať takú, aká je. Obdobia temna prichádzajú v našich životoch v rovnakých sínusoidách tak, ako obdobia svetla. Sínusoida, ak ju stlačíme dokopy, vytvára neutrálnu priamku, rovnováhu. Je to zákonitosť a prečo sa dnes tvárime, že musí byť stále tak dobre a pohodlne, ako tomu bývalo pred rokom? Prečo sa tvárime, a priznajme si, správame sa ako malé deti, ktoré kričia po nespravodlivosti, ktoré sa búria pred niečím, čo asi ani nie je nikoho chybou? Myslíme si, že všetko musí byť neustále dokonalé. Pri tom sami vieme, že život tak jednoducho nefunguje a keď prídu pády, radšej plačeme, akoby sme sa mali pozviechať a urobiť všetko preto, aby sme sa naučili, ako vstať a nad pádom zvíťaziť. Doba nás učí silnej pokore, súcitu ale aj dôvere vo vlastný chod života. Učí nás silnejšiemu prijímaniu vecí k väčšiemu pokoju. Učí nás aj to, že tú ilúziu šťastia nevytvára štát, ani doba ani ekonomické zriadenie, ale to, že to dokonalé šťastie začína iba vo vnútri seba.

Silviou Langermann tvrdí, že my, civilizovaní a moderní ľudia, si stále myslíme že musíme byť všetci neustále krásni, úspešní, múdri a šťastní, že jednoducho to musí nastať, inak je zle a niečo nie je v poriadku alebo zlyhávame, rúcame sa do niečoho negatívneho. Jednoducho tá krivka šťastia sa neustále mení a už len to neustále snaženie sa o to mať vždy dokonalý život nás môže poriadne stresovať a nie je ani zdravý. My si práveže môžeme dovoliť byť občas smutní, nezrelí na nejaké veci. O to ľahšie tým pádom dokážeme nájsť tú vnútornú dokonalosť, ktorá je najcennejšia, pretože je jedinečná!

Súvisiace kurzy

Neboli nájdené žiadne záznamy.