Je zdravé potláčať naše emócie?

24.10.2020

Rozhodne nie. Predstavte si tlakový hrniec. Pomaly sa zahrieva a začína syčať. Na vrchu má taký malý ventil, cez ktorý púšťa paru. Ten ventil tam potrebuje, aby nevybuchol a nepokazil sa. A tak sa pýtame, nesieme si aj my nejaké podobné nástroje so sebou, ktoré nám majú práve pomáhať ventilovať sa?

Áno, a je ich niekoľko. Počúvame suseda a milujeme jeho humor, pretože nám robí radosť, vďaka nemu sa smejeme. Smiech je ventilom emócie radosti a šťastia. Aký je neskutočne uľavujúci však? Teraz si predstavme, že sa nás dotkne slovom alebo dlhodobým správaním niekto blízky, napr. manžel, ktorý svoju manželku vie niekedy dokonale zosmiešniť. Prečo ten plač, ktorý sa chce dostať na povrch, nechcete prijať ako súčasť reakcie Vášho smútku? Plač je ďalším krásnym nástrojom, ako naopak negatívnu emóciu prejaviť a vyplaviť von, aby nás nedusila. Je pravda, že naučené sociálne konštrukty hovoria jasné NIE voči prejavovaniu akýchkoľvek negatívnych emócií, ale čo ak sa spoločnosť dnes už dokonale mení a otvára v týchto nezdravých vzorcoch? Áno, aj rodina nás od malička učila, hlavne chlapcov, aké je to na hanbu prejavovať emócie, prejavovať vlastne to, kto skutočne sme a čo skutočne cítime. Dokonca nás za to karhala.

        Preto si to teraz dovoľte! Ste dospelí, máte vlastný rozum a predstavy, ako chcete žiť, prejavovať sa a ako chcete so samým sebou narábať aspoň kvôli osobnému psychickému a fyzickému zdraviu.

        Alebo nás rozčúli sestra, alebo brat do nepríčetnosti. Kričíme? Keď sme doma, tak určite áno. Na verejnosti je to trapas čo? :D Ale prečo by to malo byť netaktné, neetické, nemorálne len tak si zakričať, keď to telo sem-tam žiada? Hlas, ústa – je ďalším uvoľňujúcim nástrojom, ktorý si nesieme priamo pod nosom. Ak niečo nemáte potrebu vykričať, ale dusia Vás slova s emotívnym charakterom, ktoré cítite, že chcete vypovedať, učiňte tak k danej osobe! Ide v prvom rade o Vaše šťastie a pokoj! Nemusí to ísť iba spôsobom – vychrliť čo najviac vulgarizmov a vynadať dotyčnému, ale dá sa to aj úctyhodným a láskavým spôsobom.

        Na druhej strane jedna vec je kričať dlhodobo a neustále, druhá vec je, kedy a aj pred kým. Sme zväzovaní istými ľudskými naučenými vzorcami o správaní sa, ako sa treba chovať v spoločnosti, ako vystupovať, čo by sa kedy malo a čo by sa nemalo. Cítime sa neuvoľnene, je to silené a neúprimné. V našich socio-ekonomických podmienkach to bohužiaľ definuje humanitu, našu „vyspelosť“ a slušnosť. Na druhej strane to ale zabezpečuje ako taký mier a stálosť vecí, čo je dobré, no vždy tam tým pádom bude ako taký medziľudský odstup. Vieme, že keby sme si dovolili zakričať alebo vyplakať sa pred šéfom, viedlo by to akurát k nepríjemnostiam.

          Tak ale čo potom s tými náhlymi emóciami, ktoré k nemu prechovávame? Počkajte si na súkromie, kedy sa cítite v bezpečí a môžu ísť von. Že je ťažké nájsť si nejaké osobné miesto v živote? Je nejaké miesto, kde vlastne môžem byť iba ja sám so samým sebou? Zvláštne, že veľa takých chvíľ v živote nezažívate, však? Doma ste stále obklopení ľuďmi, idete mestom do práce, znova nemáte vlastné súkromie, jedine tak tú chvíľu v aute, no v práci či škole ste znova iba s ľuďmi. A čo tak príroda? Nájsť si vlastný kúsok, kde sa emócie môžu vyplavovať? A potom ísť prefiltrovaný k človeku, s ktorým si chcete buď nezhody alebo aj krásne veci, ako zaľúbenosť alebo radosť, vyjasniť a vyjadriť sa.

           Prejavujeme sa gestikou, mimikou, proxemikou a inými radami rečí tela, ktoré reflexívne poukazujú na emócie. Je to vôľou nie až tak ovládateľné. Aj vyjadrovanie emócií je rečou tela. Skúste sa ich nebáť nepotláčať. Pretože inak sa potlačované myšlienky vyplavujúce v podobe emócií somatizujú – ukladajú sa v tele. Ukladajú sa k určitým orgánom alebo oblastiam v tele, ktoré po dlhšej dobe môžu narásť do chronických bolestí bez fyzických príčin. Napr. do bolestí chrbtice, srdca alebo oblasti podbrušia. Vtedy už telo bude hovoriť za Vás.

Súvisiace kurzy

Neboli nájdené žiadne záznamy.