Prečo strácame priateľov? .. A ako vyzerá skutočné priateľstvo?
Za stratu kohokoľvek alebo čohokoľvek nikdy nemôžeme vždy obviňovať iba druhú stranu. Vo svojej podstate za straty vzťahov môže ultimátne pokrytectvo, pretože sme sa nenaučili k okolnostiam pristupovať radikálne pravdivo. Ako by ste si vysvetlili bezpodmienečnú pravdivosť vy? Poďte sa inšpirovať.
Nehovorí sa o tom nahlas, no každý z nás to v živote zažil aspoň raz. Prečo sa o tom nehovorí otvorene?
Možno nás sprevádzajú pocity hanby, strach zo spochybnenia od zostávajúcich kamarátov, strach zo straty dôvery v nás ako ľudí, pretože … Pretože jednoducho iní sa často nechcú pozerať na tie druhé stránky vecí. V akomkoľvek vzťahu sú v problémoch vždy dvaja. Pasujeme sa s egom, hádžeme vinu jeden na druhého, no skúsme si niekedy priznať a mrknúť očkom aj na otázky a veci, ktoré sa v tom vzťahu dotýkali nás samotných, pretože mnohokrát, žiaden neostáva bez viny.
Môžeme sa biť do pŕs ako: „to len ten druhý“, „to on, on za to môže!“ Ale podnetom viny druhého človeka môžu byť pokojne aj naše vlastné malicherné povahové črty, ako je napríklad naša naivita, prílišná dôverčivosť aj po niekoľkonásobných sklamaniach, nedostatočná asertivita, neschopnosť povedať nie, nízke seba-vedomie, prílišná dobráckosť, … To je možno tá dobrá stránka vecí, pretože práve vtedy je pre nás ľahšie povedať, že za niečo mohol iba ten druhý, no aj tak to ostáva v rovine, kedy sme obeťou, čo nie je dobré. Na druhej strane potom existujú ďalšie skryté povahové príčiny inej polarity, na ktorom priateľstvá a vzťahy stroskotávajú azda najviac. Hovoríme o prílišnej krutosti, veľkom egu, nízkej schopnosti empatie, neschopnosti aktívneho naslúchania, tvrdohlavosti alebo panovačnosti. Nejde ani tak o konkrétnu vec, ktorá sa medzi priateľmi odohrala, ako o správne vyrozprávanie si nezhody. Nuž, ale tá zrelá a správna komunikácia stroskotáva práve na tých povahách, z ktorých o žiadnej by sa nemalo hovoriť ako o tej lepšej.
Vo všeobecnosti by sa teda dalo povedať, že za stratu priateľských vzťahov môže ultimátne pokrytectvo!
O čom je reč? Je to práve to akési vákuum, ktoré visí nad nami samotnými, kedy si nevieme a nechceme priznať vlastnú časť zásluh, prečo naše priateľstvo skončilo. Naše ego nám akosi prirodzene nedovoľuje pozrieť sa pravdivo na to, čo sa vlastne stalo a kde sú hranice, aj keď je citeľné, že časť nášho vnútra nás do toho tlačí. Verte, vstúpenie do vlastnej bezpodmienečnej pravdivosti je naozaj poľahčujúca okolnosť, energicky vyživujúca a výhodná najmä pre nás, pretože z nej sa dá hlboko poučiť. Stojí to iba na neustálom tréningu a koučovaní samých seba. „Spytovanie“ si vlastného (s)vedomia sa dá perfektne a každodenne robiť seba-koučovaním, pretože koučing stojí práve na úprimných a priamych otázkach, ktorými sa len tak ľahko prekĺznuť nedá.
Ako si s niekým predstavuješ skutočné priateľstvo? Ako by malo vyzerať? Na akých hodnotách si zakladáš?
Tu by sme sa mali na chvíľu zastaviť a zodpovedať si vlastne otázku, kto som a čo potrebujem, pretože len tak si môžeme do života priťahovať priateľov, ktorí nám osobne vyhovujú, a ktorí vo svojom živote stavajú na podobných hodnotách, aké máme my samotní. Iba tak si môžeme spoločne rozumieť a budovať plnohodnotné priateľstvo založené na ultimátnej pravdivosti k sebe, a k svetu navôkol. 🙂