Silvia Langermann v relácii Správy :24 (STVR) · Starnutie a paradox spokojnosti

Power Blog · Rozhovor

Prečo sú starší ľudia často šťastnejší? Paradox spokojnosti očami psychologičky

Na prvý pohľad to znie paradoxne. Vyšší vek si spájame so slabším zdravím a väčšou neistotou. No výskumy opakovane ukazujú, že starší ľudia sa často cítia spokojnejší než mladí a ľudia v strednom veku – práve tí totiž bývajú pod najväčším tlakom. Prečo sa pocit šťastia s vekom mení a čo sa od starších môžeme naučiť ešte skôr, než do staroby vôbec prídeme? O tom sme sa rozprávali so psychologičkou a koučkou Silviou Langermann.

Hlavné témy a myšlienky

Celý rozhovor na prečítanie

Otázky moderátora sú zvýraznené, odpovedá Silvia Langermann. Prepis je jazykovo upravený pre lepšiu čitateľnosť.

Platí naozaj, že starší ľudia bývajú často spokojnejší a šťastnejší než mladí ľudia či ľudia v strednom veku?

Vo všeobecnosti áno. Starší ľudia sú často spokojnejší alebo šťastnejší než ľudia v strednom veku, ale nie sú šťastnejší ako úplne malé deti alebo mladí ľudia.

Na prvý pohľad to znie paradoxne. Ako je možné, že práve vo vyššom veku, keď pribúdajú zdravotné problémy a komplikácie, ale napríklad aj straty blízkych, môže rásť vnútorná spokojnosť?

Súvisí to práve s tým, že starší ľudia už prežili veľa vecí. Vedia rozoznať, čo je naozaj vážny problém a čo netreba až tak prežívať a riešiť. Zároveň si uvedomujú hodnotu času – že ho nemáme veľa a kráti sa – a preto sa ho snažia využívať zmysluplne. Neponáhľajú sa, nepotrebujú už nič dokazovať.

V strednom veku máme tendenciu šťastie posúvať ďalej: „Budem šťastná, keď niečo dokončím.” Starší ľudia sú šťastní tu a teraz. To by sme sa od nich naozaj mohli naučiť.

Niektorí odborníci hovoria o krivke šťastia, ktorá vyzerá ako písmeno U. Znamená to, že spokojnosť býva nižšia v strede života a znovu rastie s pribúdajúcim vekom?

Áno, presne tak. Typické dieťa, ktoré nemá nejaké špeciálne životné problémy, je väčšinou šťastné. Aj mladí ľudia sú šťastní. A približne medzi 35 a 50 rokmi je tá krivka dole. Je to pochopiteľné – máme veľa starostí, vychovávame deti, riešime hypotéky, kariéru, starnú nám rodičia a staráme sa aj o nich. Život prežívame náročnejšie, ale aj objektívne je toho na nás v strednom veku asi najviac.

Potom krivka opäť stúpa smerom k staršiemu, dôchodkovému veku. Síce je viac zdravotných problémov, ale už sa nestaráme o deti tak intenzívne – napríklad o vnúčatá sa už starať môžeme, nie musíme. Zároveň si uvedomujeme, že život ponúka každodenné radosti z maličkostí. Nepotrebujeme veľkú udalosť na to, aby sme mohli prežívať šťastie. Vieme byť šťastní tu a teraz, pretože sa nám podaril upiecť skvelý koláč alebo sme strávili pekný deň s vnúčatami.

Keď sa pozrieme na mladých ľudí – ich šťastie býva podmienené tým, čo všetko ešte musia v živote dosiahnuť.

Áno, je to takéto podmienené šťastie. Stretávame sa s tým často – je to syndróm „budem šťastná, keď”. A má niekoľko kategórií: budem šťastná, keď dosiahnem niečo v kariére. Budem šťastná, keď splatím hypotéku. Keď schudnem. Keď pôjdem na dovolenku.

Posúvame si šťastie v čase a väčšinou ho spájame s nejakým výkonom – že musíme vynaložiť úsilie na to, aby sme šťastní boli. Ale to je nezmysel. Šťastie je vnútorný duševný stav človeka a nesúvisí až tak silno s externými podmienkami. Skôr by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako spracovávame a interpretujeme vonkajšie udalosti, ako ich prežívame.

To znamená: keď mi padne na zem koláč, ktorý som upiekla, môžem to považovať za absolútne katastrofálny deň – alebo sa na tom zasmiať a mať to ako historku. Šťastie je o tom, ako dokážeme interpretovať to, čo sa s nami deje.

„Podmienené šťastie v budúcnosti neexistuje. Je to mýtus a budeme len naháňať vlastný chvost ako taký milý zlatý psík.” Silvia Langermann

Čiže takéto pomyselné šťastie odložené na neskôr je mýtus?

Áno, je to mýtus. Predstavme si to ako psa, ktorý naháňa svoj chvost – vždy bude niečo viac. Budem šťastná, keď dosiahnem titul. Dosiahnem titul, dobre, ale existuje aj vyšší titul. Alebo: budem šťastná, keď budem zarábať 1 000 €. Keď ich dosiahnem, zrazu je to málo, tak chcem zarábať 2 000 €. Stále si pridávame ďalšie a ďalšie ciele a ambície. „Budem šťastná, keď” je podmienená reakcia – ale šťastie nenastane, keď to dosiahneme.

Veľmi často počúvam aj to, že „teraz je toho strašne veľa, musíme prežiť toto obdobie” – napríklad s deťmi. Ale po tomto období príde iné. Teraz dieťa nespí, potom bude choré, potom príde puberta, potom problémy v škole. Život nie je statický stav, stále sa mení. Jedinou istotou tohto života je absolútna neistota – vôbec nevieme, čo sa bude diať zajtra či pozajtra, či bude búrka alebo 40 °C. Potrebujeme sa tomu prispôsobiť a prežívať šťastie tu a teraz.

Ako sa dá dosiahnuť šťastie tu a teraz? Dokáže človek sám seba prehovoriť, aby sa cítil spokojnejší?

Asi dokáže, ale nie je to také jednoduché. A treba povedať aj to, že niekedy sa okolo nás dejú tak intenzívne veci, že človek nemusí byť vždy za každú cenu šťastný. Keď prežívam stres, úzkosť alebo negatívnu situáciu, treba nechať priestor aj tej emócii. Je v poriadku prežívať smútok aj hnev. Mali by sme aj negatívne emócie prežívať veľmi vedome, nechať ich cez nás prejsť a pracovať s nimi.

Nie je nevyhnutné, aby sme boli šťastní každý jeden deň. Skôr ide o to, aby sme vedeli byť šťastní aj vo všednom dni, keď sa nedeje nič špeciálne. Keď sa nám neudeje nič špeciálne zlé, mali by sme vedieť byť šťastní – a nemusíme čakať, aby sa nám udialo niečo špeciálne dobré.

V bežný všedný deň môžeme prežívať šťastie tak, že si uvedomujeme situácie, v ktorých sme, a to, za čo sme vďační. Viem, že mnohí naši klienti hovoria, že rozprávať o vďačnosti je také vtipné. Ale ja im odporúčam: ráno, len tak pri umývaní zubov, si predstaviť, čo by som dnes chcela dosiahnuť alebo prežiť, z čoho by som sa chcela radovať. A večer, keď si idem ľahnúť, si povedať, za čo všetko som vďačná.

Vďačnosť je totiž taká čarovná záležitosť – uvedomíme si vďaka nej, čo všetko máme. Nemusíme čakať, kým niečo stratíme, aby sme si uvedomili, že sme to mali. Napríklad zdravie – to si zvyčajne uvedomíme, až keď ho stratíme. Ale mohli by sme si ho uvedomovať každodenne.

Zároveň by sme si mali pestovať medziľudské vzťahy – to je jedna veľmi dôležitá položka šťastia, mať okolo seba kvalitné a dobré vzťahy a starať sa o ne. A tiež oddychovať. Nie sa len hnať – idem, idem, idem – ale sadnúť si, vychutnať si kávu, zmrzlinu, chvíľu sa pozerať na prírodu. Jednoducho mať čas pre seba. Takže: mali by sme mať nejaké plány, mali by sme byť vďační a pomenovať, za čo sme vďační, mali by sme mať čas pre seba a pestovať si kvalitné vzťahy.

Môže takáto vnútorná spokojnosť v konečnom dôsledku zvyšovať aj odolnosť, psychickú pohodu – a napokon aj pracovný výkon?

Jednoznačne áno. Existujú na to aj rôzne štúdie, ktoré to dokazujú. Ak sme v psychickej pohode, naše sústredenie sa nezaoberá rôznymi nepodstatnými negatívnymi vecami. Dokážeme sa viac sústrediť – a je logické, že sa potom zlepšuje aj výkon. Keď dokážeme pracovať s tým, na čo sa náš mozog sústredí, vieme to celé riadiť: výkon sa zlepšuje, chybovosť sa znižuje. A to logicky prináša aj väčšiu radosť z práce, také zadosťučinenie. Sústredím sa, mám lepší výkon, spätná väzba je lepšia, takže som znova spokojnejšia a šťastnejšia. Vzniká kolobeh pozitívnej roviny.

Na záver by ma ešte zaujímalo, či je podľa vás dnešná doba pre mladých ľudí v tomto smere náročnejšia. Možno aj preto, že sú neustále vystavovaní obrazom úspechu, výkonu a dokonalosti – tomu, čo vidia na sociálnych sieťach. Ako sa proti takémuto tlaku dá psychicky brániť?

Jednoznačne majú mladí ľudia – a myslím si, že aj stredná generácia – na seba vyšší tlak. Aj štyridsiatnici a päťdesiatnici vidia na sociálnych sieťach, že niekto stíha rodinu, cestuje, je krásny, štíhly, bohatý, nadšený a má samé úspechy. Iste, všetci vieme, že to nie je úplne presne tak – ale náš mozog to akosi neberie. Kritické myslenie nie je zapojené, a práve to by sme museli zapínať. Nikto na sociálnu sieť nedá, že sa mu niečo nepodarilo alebo že ho vyhodili zo skúšky. Úplne logické. A toto by sme si mali opakovať.

Čo vieme urobiť? Predovšetkým sa o tom rozprávať, hlavne s mladými ľuďmi. U nich je to extrémne náročné aj preto, že ešte „na stôl nepoložili” nič také konkrétne ako ľudia v strednom veku. Život je pred nimi – a zdá sa im, že ostatní už dosiahli niečo extrémne, každý je v niečom brutálne super, najkrajší na svete, svalnatý a bohatý. Mladí ľudia veľmi silno prežívajú spätnú väzbu z okolia. Ich šťastie často závisí od toho, ako ich vníma okolie. A to nie je v poriadku.

Preto keď sme s mladými ľuďmi v priamom kontakte – či už ako rodina, priatelia alebo učitelia – mali by sme ich chváliť a veľmi zvažovať, za čo ich karháme alebo napomíname. Samozrejme, musíme mať nejaké mantinely, ale mali by sme ich pochváliť za každý úspech alebo snahu, ktorú vynaložia, a zvážiť, či je naozaj nevyhnutné stále „kopnúť” a hovoriť, čo robia zle. Skôr ich smerovať.

Zároveň sa o tom treba veľa rozprávať – ako to vnímajú, ako vnímajú ostatných. Existuje veľa dokumentárnych filmov, ktoré vzdelávajú o tom, ako sociálne siete fungujú. Toto všetko by malo byť prirodzenou súčasťou rodín aj školstva, aby sme mladých ľudí ochránili. Ideálne je, keď mám na sociálne siete obmedzený čas – teda keď na nich nie som závislá. A veľmi sa odporúča najmä vo večerných hodinách, pred spaním, už neskrolovať, aby bol odpočinok kvalitný.

Radila psychologička Silvia Langermann. Rozhovor odznel v relácii Správy :24 (STVR).