Prečo sa často necháme presvedčiť aj zlými dôvodmi. Ako sa naučiť hovoriť „nie“?
Vždy, keď niečo robíme, máme na to dôvod. Mali by sme sa však pýtať, či je ten dôvod správny pre nás. Vyskúšajte niektoré z otázok vyššie použiť, uvidíte ako sa zmenia reakcie vášho okolia.
Myslíte, že je treba dobrý dôvod, na to, aby ste niečo urobili? A viete, že netreba?
Povedzme si to na príklade – celý rok sa tešíme na dovolenku. Vtedy oddychujeme, zažívame niečo nové, sme so svojimi blízkymi a na čas sa odstrihneme od pracovných povinností. Taká je naša predstava, no stále viac ľudí to nerobí. Nevypnú, aj na dovolenke riešia pracovné úlohy, odpovedajú na maily a telefonáty a ich dovolenkový deň sa veľmi nelíši od toho pracovného. Pritom vieme, že náš mozog dovolenku potrebuje. Miesto toho ale kontrolujeme maily a zdvíhame telefón, vždy keď zazvoní. Niečo alebo niekto nás presvedčí, že to robiť máme, aj keď cítime, že to robiť nechceme. O tom prečo sa necháme presvedčiť, sme sa rozprávali s doktorkou psychológie a profesionálnou koučkou Mgr. Silviou Langermann, PhD., PCC. So svojou vzdelávacou spoločnosťou Powercoaching už vyše 12 rokov pomáha klientom a zároveň školí nových koučov. Hovorí, že koučing nám vie zlepšiť život a pomôcť zvládnuť, čo zvládnuť máme. Poďme sa pozrieť, čo z neho nám vie reálne pomôcť.
Zažiť takýto podporujúci rozhovor je niekedy až výnimočný pocit. Častokrát sa naše debaty vedú v duchu sťažovania, kritiky či „vŕtania sa“ v minulosti. Nevieme ovplyvniť či nás partner počúva, alebo len čaká na náš nádych, aby mohol začať rozprávať. Čo však vieme zmeniť, je rozhovor, ktorý vedieme sami so sebou. Je to jeden s najdôležitejších dialógov. Neustále prebieha a dokáže nás posunúť vpred.
„Silvia, keď si vieme logicky vysvetliť, že niečo robiť nemáme, prečo to napriek tomu robíme?“
SL: „Pretože logika nestačí. Keby stačila, neboli by žiadne spory, nedorozumenia a ľudia by robili iba rozumné veci. Myslíme si, že sa rozhodujeme logicky, no ten, kto takpovediac „sedí za volantom“ nie je logika, ale emócia. Keď to premietneme na tú spomínanú dovolenku – ja viem, že si na ňu idem oddýchnuť a potrebujem na chvíľu zabudnúť na prácu. Existuje ale veľa dôvodov, prečo sa od nej neviem odpútať. Môže to byť zvyk – vždy ráno kontrolujem maily. Môžem sa báť, či to moji kolegovia zvládnu, prípadne, či niečo nepremeškám – keď mám prehľad, som kľudnejšia alebo môžem rýchlo zasiahnuť, ak sa niečo deje. No ak som si už nastavila automatickú odpoveď „Som na dovolenke, odpoviem, keď sa vrátim.“, mala by som byť ja prvá, kto to rešpektuje.“
„Chápem, že môžeme mať dôvod, prečo robíme niečo, čo robiť nechceme. Ale prečo nám často stačí aj zlý dôvod?“
SL: „Predstavte si, že stojíte už dlhšie v rade pred kopírkou a zrazu príde kolegyňa a spýta „Môžem sa predbehnúť?“ Myslím, že väčšina z nás by jej nevyhovela. A teraz si predstavte, že príde a spýta sa „Môžem sa predbehnúť? Veľmi sa ponáhľam.“ Vyhoveli by ste jej? Psychológovia robili presne takýto experiment a zistili, že väčšina ľudí, ktorí počuli „Veľmi sa ponáhľam.“, sa predbehnúť nechali. Dostali totiž dôvod. Ako sme si ukázali už pri tej dovolenke, je jedno aký mám dôvod, veľakrát úplne stačí, že ho mám. Ako keď vaše lietadlo mešká a vy sa idete spýtať, čo sa stalo. Keď sa dozviete, že je to „Z technických príčin.“, nijako vám to nepomôže. No napriek tomu odchádzate od infopultu spokojnejší – dostali ste, čo ste chceli – svoj dôvod.“
„Ako zistím, že môj dôvod je zlý?“
SL: „Tu veľmi pomáha klásť si otázky. Práve otázky sú základom koučingu. Keď ku mne príde klient, neviem, aký je jeho problém. Ak robí niečo, čo robiť nechce, často nevie ani on sám povedať, aké má pre to dôvody. Zisťujeme to spoločne, ja sa pýtam a s spolu s jeho odpoveďami prichádza u klienta k uvedomeniu. Klienti majú často pocit, že prišli na niečo, čo im predtým unikalo. No kouč iba vyťahuje na svetlo odpovede, ktoré jeho klient v sebe už má. Každý z nás vie byť koučom aj sám sebe. Ja viem prísť na to, prečo robím niečo, čo nechcem. Musím sa len začať pýtať sama seba. Povedzme, že ma kolegyňa poprosí, aby som za ňu prezentovala výstupy projektu. Všetko pripravila, no ešte nikdy neprezentovala a bojí sa, že to nezvládne, pokazí, zasekne sa. Dá mi veľa dôvodov, pre ktoré sa môžem rozhodnúť jej pomôcť. Ak budem prezentovať namiesto nej, urobím to pre dôvod, ktorý je pre mňa v poriadku – ako dobrý dôvod sa môže zdať, ak chcem, aby sa prezentácia podarila. Tu sa mám pýtať „Čo je cieľom?“ Zistím tak, že cieľom je, aby kolegyňa zvládla prezentáciu. Každý nejako začínal a tým, že to urobím za ňu, jej nepomôžem naučiť sa to. „Kto je zodpovedný za prezentáciu?“ Ak nie som zodpovedná za prezentáciu, naozaj chcem prezentovať, čo v nej je? „Čo sa stane, ak by som to urobila?“. Ak by som to urobila miesto nej, môžu si ostatní myslieť, že moja kolegyňa je neschopná/prezentáciu nepripravila ona/vždy budem výstupy projektu prezentovať ja. Je pravdepodobné, že prítomní budú mať otázky, kto na ne bude odpovedať? Ak ja, musím sa na to pripraviť. Vďaka otázkam zistím, že môj dôvod je zlý.“
„Často nevieme povedať „Nie“, ak nás niekto žiada o láskavosť, ani keď má zlý dôvod. Čo s tým môžeme urobiť?“
SL: „Nie je ľahké niekoho odmietnuť. Ale skúsme to otočiť – nejde o to, povedať iným „Nie“, ale o to, povedať sebe „Áno.“ Znovu pomôžu otázky. Prvá by mala byť „Čo chcem ja? Čo potrebujem?“ Lebo ja nechcem odmietnuť môjho partnera, dieťa, mamu. Ale chcem mať kľud, aby som mohla dokončiť, čo robím. Potrebujem sa sústrediť alebo si oddýchnuť, keď už mám voľný čas. Ďalej sa môžem pýtať: „Chcem to urobiť?“ Väčšinou viem a môžem urobiť, o čo ma ten druhý žiada, no častokrát to urobiť vlastne nechcem. Nechcem odporučiť kamarátku šéfovi lebo viem, že plánuje odísť do zahraničia a potrebuje prácu iba na rok. „Čo si to odo mňa vyžaduje?“ Na toto často prídem, až keď súhlasím, že niečo urobím. Súhlasím pomôcť kolegovi s tabuľkou, no vyžaduje to pozbierať údaje, ktoré už mal dávno mať, obvolať dodávateľov alebo sedieť s ním hodiny nad excelom, pretože on ho dostatočne neovláda. Veľmi dôležité je spýtať sa sám seba „Čo to pre mňa znamená?“ Napríklad chcem vyhovieť partnerke a cestou domov nakúpiť. No to znamená, že si musím urobiť nákupný zoznam, obehnúť možno viac ako len 1 obchod a nakoniec prídem domov o hodinu neskôr. Už keď premýšľam, či jej žiadosti vyhoviem, mal by som vysloviť, čo sa v takom prípade stane. Môžem tak prísť na to, že si nákup podelíme alebo naň pôjdeme spoločne cez víkend.“
„Ako môžem odmietnuť tak, aby som toho druhého neurazila?“
SL: „Veľakrát pomôže, jednoducho zopakovať, čo odo mňa ten druhý vlastne chce. „Takže mám za teba dokončiť správu pretože ty to nestíhaš?“ Keď nahlas vyslovíte, o čo vás vlastne žiada, ozrejmíte to nielen sebe, ale hlavne jemu. Nebojte sa aj vysloviť, že ide o jeho žiadosť, bude tak jasnejšie, že máte právo odmietnuť ju. „Teda ma žiadaš, aby …/Vlastne ma prosíš, aby…“ Tu je dôležité nehodnotiť, nekritizovať. Ak nestačí toto, môžete povedať, čo to pre vás znamená „Ak mám za teba dokončiť správu, znamená to, že si ju musím naštudovať, porovnať tabuľky, analyzovať výsledky a vytvoriť záver. Vyžiada si to odo mňa čas, ktorý mám vyhradený na moju úlohu/oddych. Ak to urobím, budeš ty prezentovať moje závery a ja budem za ne zodpovedný.“ Týmto mu doslova vizualizujete, o čo vás vlastne žiada.“
Vždy, keď niečo robíme, máme na to dôvod. Mali by sme sa však pýtať, či je ten dôvod správny pre nás. Vyskúšajte niektoré z otázok vyššie použiť, uvidíte ako sa zmenia reakcie vášho okolia. Môžete to brať ako hru – čo sa stane, ak niekomu zhrniete, o čo vás požiadal, ako dosiahnete, aby ste mali čas na to, čo potrebujete? A čo je to, čo vlastne chcete vy?
Ak sa chcete dozvedieť viac o tom ako dosahovať, čo chcete, komunikovať, vyjednávať a mať lepšie vzťahy, odporúčam knihu od Sylvie Langermann „Úspech si ty“ alebo podcasty a videá jej spoločnosti Powercoaching.