Altruizmus – Ako môže napomôcť našej psychike?
“Altruizmus (opak egoizmu) je správanie, ktorým pomáhame iným, bežne na svoj úkor.” Aký to má vlastne zmysel robiť?
Viacerí z nás sa stretli so slovom alturizmus, ale v podstate nevedeli, čo to vlastne znamená. A dokonca je viac ako pravdepodobné, že sme ho zažili už aj na vlastnej koži.
Altruizmus je princíp mravnosti spočívajúci na nezištnej službe druhým ľuďom, v ochote obetovať pre ich dobro osobné záujmy. Môže ísť napríklad o osoby, ktoré sa angažujú v nemocniciach, pričom neočakávajú žiadnu protislužbu. Forma protislužby je tá, že ich práca je dobrovoľná a že sú v kontakte s ľuďmi. Altruistické správanie znamená teda obojstranné obohacovanie.
Na prvý pohľad altruizmus nedáva zmysel. Prečo by sme mali investovať svoje zdroje, čas a energiu, do iných ľudí? Čo tým získame my?
Altruizmus je predmetom veľkého výskumu, ktorý vyšpecifikoval 2 teórie o altruizme:
Pseudo-altruistická teória
Tento typ teórií o altruizme je jedným z najdôležitejších a mal viac pozornosti v celej histórii. Pseudo-altruisti tvrdia, že v podstate altruistické činy sledujú určitý druh osobného prospechu, dokonca aj na úrovni bezvedomia. Motiváciou altruistického aktu je možnosť získať interné odmeny, ako je samohodnotenie, pocit robiť niečo, čo by niekto iný považoval za dobré, alebo sledovať morálny kódex. Motivácia zahŕňa aj očakávania od budúcich priaznivcov prostredníctvom bytostí, ktorým poskytujeme pomoc.
Čisto altruistická teória
Táto druhá teória predpokladá, že altruistické správanie nie je spôsobené zámerom (vedomým alebo nevedomým) na získanie výhod, ale je súčasťou vytvorenia blahobytu druhej strany. Výkony motivujú prvky ako empatia alebo hľadanie spravodlivosti. Tento typ teórie sa zvyčajne berie ako relatívne utopický, čo je celkový altruizmus. Oceňuje sa tu existencia osobnostných znakov, ktoré majú tendenciu sa prejaviť.
Prečo je teda dobré stať sa altruistom?
Existuje 5 dobrých dôvodov, prečo byť altruistom
- Pomáhanie robí šťastným. Každý človek sa cíti dobre, ak niekomu pomohol. Stačí len poďakovanie, pekný úsmev a už sa cítia obe osoby lepšie. Dokazuje to veľké množstvo štúdií. Známe čínske príslovie vraví „Vzájomná pomoc robí z chudobných bohatých.“
- Altruizmus je dedičný. Má na to vplyv genetika. Človek má s rodičmi a súrodencami rovnakú 1/2 unikátnych génov, s prarodičmi 1/4, s bratrancami a sesternicami 1/8. Takže, keď pomáhame sebe pomáhame zdokonaľovať náš genotyp a ten zdedia po nás ďalšie generácie.
- Vplyv na altruizmus má aj prostredie. Ak sme obklopení ľuďmi, ktorí pomáhajú, inšpirujeme sa – a naopak.
- Láska k blížnemu podporuje mozog. Neurobiológovia zistili, že deti sa dokážu lepšie učiť, ak vyrastajú v bezpečnom a dôvernom prostredí. Hormón OXYTOCÍN a SEROTONÍN, ktorý sa vytvára v mozgu z nás robí lepších ľudí. Altruizmus je nákazlivý. Viera v altruistické konanie je dôležitá, inšpiruje ostatných. Ak niekto vidí, že iný pomáha, vyvoláva to v ňom pozitívne pocity. A tie ho motivujú k tomu, aby bol sám pripravený pomáhať a urobiť niečo dobré. Naučili sme sa, že je to správne, pomáhať druhým a cítime sa dobre, keď pomôžeme.
- Milí ľudia žijú dlhšie. Podľa americkej štúdie je to priemerne o 5 rokov.
Čo ak nás ľudia potom začnú využívať?
Je potrebné nájsť zdravú bilanciu a vedieť, kedy povedať STOP. Ako zistíme, že nastal tento stav? Keď sa už netešíme z nezištnej pomoci, ale naopak pociťujeme frustráciu až pocit vyhorenia. Zrazu nás neteší, že musíme investovať čas,prostriedky… do ľudí bez toho, aby sme niečo očakávali ,a mali predsudky a prevzali zodpovednosť za kvalitu daného vzťahu a činu.
Vtedy je načase povedať stop a nájsť rovnováhu v sebe samom. Riešime to rôznymi spôsobmi. Stiahneme sa do úzadia, prestávame byť aktívni, nepomáhame. Tu si musíme uvedomiť, že vtedy nám nezištná pomoc viac škodí ako pomáha. Dôjdeme k názoru, že sa ani v takejto pozícii necítime spokojne.
Čo máme robiť, aby sme nevyhoreli no zároveň boli altruistami?
V každom prípade musíme nájsť rovnováhu medzi dávaním a braním. Na seba totiž nemôžeme úplne zabudnúť. Občas je “na mieste” ak povieme jednoducho “NIE”. Zo začiatku to nebude také ľahké a bude to skôr také “neisté NIE”, ale postupným sebapoznaním sa naučíme, kde sú naše medze.
Jedným zo spôsobou ako dosiahnuť vnútorný balanc a vedieť povedať nie, je kaučovacia metóda STOP.
Metóda STOP je podľa Gallweyho nástroj koučovania, ktorý rieši problém tzv. zotrvačného konania, ktorého význam spočíva v tom, že človek sa pri jeho aplikácii na svoju situáciu prestane pozerať “tunelom zotrvačného konania” a umožní mu aktívny prístup k situácii, či problému.
V podstate ide o zaužívané stereotypy alebo predsudky, ktoré každý deň používame a chceme zmeniť. Je to aj ten prípad, keď povieme ÁNO, napriek tomu, že sme chceli povedať NIE (hlbšie si metódu STOP preberáme na našom kurze KOUČ104 hod.).
A prečo je metóda koučingu užitočná aj v tejto oblasti? Pretože len ten, kto najskôr pomôže sám sebe, môže pomáhať aj iným. Tým sa z pomoci stáva opäť pomoc.